Znovu si sadám s večernou dávkou kávy k notebooku a v hlave sa mi šíri niekoľko myšlienok, ktoré sa derú na povrch. Vonku je sychravo, fúka tam ako besné a na mne sa javia prvé známky prechladnutia. Je zima. Nie je sneh, biela pokrývka si ešte dáva načas. Rada by som sa prechádzala po pukatajúcom snehu no namiesto toho vonku stúpam do kaluží a vietor si so mnou pohadzuje zo strany na stranu. Je ozaj silný a mohutný. Ale o vetre rozprávať nechcem. Ten nepatrí k zime. Zimu si predstavujem rozprávkovú. Sadnúť si k oknu na parapetu s horúcim jablkovo-škoricovým čajom a len tak pozerať ako padá vločka po vločke. Vločky sú naozaj magické. Každá má svoje čaro a ani jedna nie je rovnaká druhej. Každá má svoj vlastný príbeh tak ako my, ľudia. Píšeme si ho sami, tak ako chceme, občas aj ako i nechceme. A občas padáme jemne pomaly, občas rýchlo, občas nás akoby so sebou zmetie vietor, občas sa slastne rozplynieme v tesnej blízkosti blízkeho.
Každý rok čakám na zimu a na tieto magické okamžiky. Život je práve o nich. O okamžikoch, chvíľach, ktoré nenahradí žiadna materiálna vec. To čaro je práve v nich, keď niečo cítiš, keď cítiš radosť, hreje ťa pri srdci, si spokojný, tak vtedy to je ten pravý okamih. Dostala som už veľa darčekov, veľa drahých darčekov, bola som na drahých večerách i dovolenkách, ale je to len chvíľka. Je to drahá chvíľka, za ktorú si ešte platíš. Tie najkrajšie veci sú v živote zadarmo.
Mám priateľa. Bez všetkej formálnosti sú tomu zhruba tri roky, čo sme spolu.
Beriem to ako samozrejmosť, že sa pri pozdrave pobozkáme, že ma chytí za ruku a nežne ma objíme. No chvíľku na to, si uvedomím, aké je to jedinečné. Dneska to môže byť ako samozrejmosť no zajtra už nemusí byť nič z toho. Vážim si toho oveľa viac, tým pádom si to aj viac užívam. Láska nie je samozrejmosť. Láska je vzácna a jedinečná.
Boli rôzne obdobia raz pršalo, raz svietilo slnko, raz bolo len zamračené, občas však padali aj "krúpy". Žiaden meteorológ to nevedel odhadnúť dosť presne. Neboli vždy k dispozícii dáždniky a ochranné prostriedky. Museli sme bojovať sami. A poviem vám, stojí to za to. A zo dňa na deň viac. Dokážeme si vliezť do vlasov ako malé decká a vyčítať si totálne banality, no pár minút na to sa k sebe tulíme znova ako mačiatka. Nikdy som si nemyslela, že dokážem byť až takto nežná a citlivá, a hľa. Tá láska nebeská.
Dneska je 4.1 a sú to presne štyri dni, čo sa odpočítaval Nový Rok a my sme stáli v objatí pod Eiffelovkou. Bolo tam príšerne veľa ľudí a všetkého príliš veľa. Najmä predajachtivých černochov, ktorí už boli ozaj otravní. Ale čo tam po nich, bol tam on a ja. A mali sme lásku a fľašku šampanského. Zrazu sa začal akýsi hluk a všetci začali kričať, pišťať, výskať. Eiffelova veža začala svetielkovať, čo znamenalo prelom roka. Bolo to tak silné, plné emócií. Úprimne, bolo ťažko odolať slzičke. On ma zozadu objal a zaželal mi šťastný Nový Rok. V ten moment som bola najšťastnejšie dievča nielen pod celou Eiffelovkou ale kľudne i všade inde. Slzy šťastia. Nestáva sa mi to často, avšak ak sa to už stane, ten moment si zapamätám navždy. A tento je jeden z nich.
Aká škoda, že ubehol tak rýchlo. A mne už káva chladne a vonku stále neprestáva fúkať. Ráno sa zobudím do skúškovej reality a okamihy-neokamihy treba sa zobudiť z krásnej rozprávky. Avšak nech mám povinností vyše hlavy som nabudená takou pozitívnou energiou ako nikdy predtým. Som zamilovanááááá a mám chuť lietať, spievať, skákať, robiť stojky. Už je aj presne polnoc a presne štyri dni po tom magickom Novom Roku. Stále ho mám hlboko vrytý v pamäti a navždy tam aj ostane. Tak ako zámky lásky. Ich kľúčiky plávu vo vodách Seiny. Nikdy neodomknuteľné.
Jeden z nich je aj náš.
PS: Ďakujem
